Quo vadis, súdna kontrola I.

Quo vadis, súdna kontrola I.

Škubla & Partneri

Diel I - Tajomstvo obráteného formuláru

Nemáme s kolegami ambíciu predstaviť Vám komplexný obrázok pomerov fungovania tajných služieb a súdov, ktoré ich mali pri utajenom monitorovaní kontrolovať. Avšak to, čo sme k dnešnému dňu mali možnosť poznať, si verejnosť zaslúži sprostredkovať aspoň takouto formou. Ako pripomenutie pomerov, ktoré nemali byť, a napriek tomu boli (a možno aj stále sú). O skutočnom uplatňovaní slovenskej ústavy, medzinárodných dohovorov a zákonov v „utajenej" praxi jednej služby.

Quo vadis (komu vadíš?) súdna kontrola?

Podľa známeho porekadla nie je vhodné urobiť capa záhradníkom. V trochu sofistikovanejšom rímsko-právnom prevedení a kontexte by nikto nemal byť sudcom vo vlastnej veci (nemo iudex in causa sua). A napokon slovami Benátskej komisie trochu „úradnícky", ale jasne povedané: tajné služby je potrebné neustále kontrolovať prostredníctvom externých limitov, keďže majú tendenciu zbierať viac informácií, ako je nevyhnutné.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že utajený zásah výkonnej moci do práv dotknutých osôb má byť podriadený efektívnej kontrole. Takouto efektívnou kontrolou pritom - v zásade - môže byť len súdna kontrola. Len nezávislý a nestranný súd dokáže zabezpečiť rovnováhu medzi verejným záujmom na vykonaní príslušného zásahu do súkromia (prečo sa má odpočúvať) a zmiešaným, verejno-súkromným záujmom, aby bol takýto zásah do súkromia vykonaný legálne, legitímne a len v nevyhnutnej miere.

Ak má ale kontrolu vykonávať súd, (1) musí ju ten aj naozaj vykonávať a (2) táto by mala byť „efektívna".

„Musí ju aj naozaj vykonávať" - čo tým máme na mysli? Určite môže byť predmetom polemiky, do akej miery súd kontrolu tajných služieb aj naozaj efektívne vykonáva. Ale spochybňovať fakt, že ju súd vôbec vykonáva, ak vydáva v jednotlivých odpočúvacích veciach rozhodnutia o povolení či zamietnutí žiadostí o povolenie odpočúvania, hádam nemožno. Či v niečom inom je zakopaný pes?

Ústavné sťažnosti - ako sme „zmúdreli" medzi rokmi 2011 a 2014

Vráťme sa do roku 2011. Už v nemenovanej ústavnej sťažnosti z tohto roku deklaroval sťažovateľ silné podozrenie, že súdne rozhodnutia o spravodajskom odpočúvaní vznikajú doplnením tzv. obrátených formulárov. Išlo však vtedy len o hypotézu, ktorú sa vtedy ešte nepodarilo dokázať, hoci indície boli veľmi silné.

Rozhodnutia súdov mali vznikať tak, že Slovenská informačná služba doručila Krajskému súdu v Bratislave žiadosť o použitie informačno-technického prostriedku a v prílohe tejto žiadosti odovzdala súdu aj potrebný počet vopred pripravených textov súdnych rozhodnutí. Tie mali mať podobu vytlačeného textu na líci jedného listu papiera, na ktorom chýbal iba dátum rozhodnutia, číslo výtlačku, lehoty, na ktorú sa súhlas udeľuje a dokedy má byť predložená priebežná správa o odpočúvaní a podpis a pečiatka sudcu. Inak bol text rozhodnutia, t.j. celá výroková časť, celého jeho odôvodnenie, proste všetko, čo normálne kreuje sudca rozhodujúci vec, vopred napísané SIS.

Takýto postup sme nazvali „obráteným formulárom", keďže bežne v úradnom styku formuláre slúžia nie ako „náhrada obsahu", ale skôr ako navigácia, ako a kde obsah doplniť. Tu ale „formulár" už celý obsah „obsahoval", chýbala len pečiatka a podpis sudcu s dátumom a dobou platnosti rozhodnutia.

V roku 2014 sme však už v inej veci mohli ústavnému súdu napísať (upravené na účely zverejnenia - skrátené, doplnené, zjednodušené):

... v čase vydania Súhlasu ... neboli dodržiavané základné záruky kontroly nezávislého a nestranného súdu nad zásahom do súkromia jednotlivcov prostredníctvom použitia ITP, Vyplýva to aj z vyjadrenia Krajského súdu v Bratislave z 6. 3. 2014 (ďalej len „Oznámenie"), podľa ktorého súhlasy na použitie ITP boli v danom období v celom rozsahu pripravované Slovenskou informačnou službou. Krajský súd v Bratislave prostredníctvom svojho predsedu v uvedenom Oznámení uviedol, že „v čase vydávania týchto rozhodnutí [pozn. t.j. cca v období od 11 / 2005 do 5 / 2006 ] boli tieto rozhodnutia vypracovávané predkladateľom (SIS), keďže krajský súd v tom čase nedisponoval certifikovaným technickým prostriedkom na spracovávanie utajovaných skutočností". Súhlasy súdu k odpočúvaniam SIS takto pripravovala (vrátane samotného výroku!) tá istá SIS, ktorá, ako sme už uviedli vyššie, si preukázateľne vymýšľala dôvody, pre ktoré mali byť uvedené súhlasy udelené.".

Sudca schváli skoro všetko

Uvedené indície samozrejme silneli už v r. 2012. Vtedy sme sa - najprv súdnom konaní o „zákaz" Nicholsonovej Gorily od protistrany a neskôr z nej samotnej - dozvedeli, že údajný vykonávateľ odposluchov Peter H. sa mal o povahe súdnej kontroly odpočúvania vysloviť nasledovne: „Sudca schváli skoro všetko. Musela by tam byť napísaná nejaká úplná hlúposť, aby to sudca neschválil.". To „schváli všetko" však malo od začiatku dva významy?

- možno si vymyslieť ľubovoľné dôvody, sudca ich neskúma, a rovno vec schváli (v knihe Gorila sa naznačuje vytvorenie tzv. liehovej legendy v kauze Gorila, k čomu sa ešte v budúcnosti osobitne vrátime),

- súd a SIS vytvorili zvláštnu symbiózu, ktorej súčasťou bola tichá dohoda, že súd sa písaním rozhodnutí o odpočúvaní vrátane ich chatrných odôvodnení „neobťažuje", keďže SIS píše nielen žiadosti o odpočúvanie, ale aj samotné súhlasy o ich schválení. A na oplátku súd len výnimočne pristupoval k tomu, že svoje „rozhodnutie" nevytvoril podľa „obráteného formulára" SIS. Ono totiž, každé iné riešenie ako vydať súhlas v znení predpripravenom SIS (t.j. buď zamietnuť žiadosť alebo vrátiť žiadosť o povolenie odposluchu späť SIS bez rozhodnutia) mu (súdu) vlastne vytvárala len zbytočné problémy. V sledovanom období až také, že určité žiadosti, hoci mal tak urobiť, podľa zákona nevracal SIS bez rozhodnutia späť.

„Necertifikované" rozhodnutia súdu (vznikajúce na „kolene" informačnej služby)

Vyjadrenie Krajského súdu v Bratislave z 6. 3. 2014, ktorým boli naše indície potvrdené, treba čítať nasledovne:

Krajský súd v Bratislave mal všetky písomnosti súvisiace s agendou odpočúvania - pozitívne rozhodnutia, negatívne rozhodnutia a úradné listy o vrátení žiadosti o odpočúvanie bez rozhodnutia, ak mala vážne obsahové defekty - vyhotovovať s pomocou počítačovej techniky len za podmienky, že príslušné „technické prostriedky" boli v súlade s predpismi o utajovaných skutočnostiach riadne certifikované. Inak vôbec nemohol rozhodnutia ani iné písomnosti podľa príslušných predpisov o utajovaných skutočnostiach vydávať!

Keďže období „Gorily" však Krajský súd v Bratislave certifikovanými technickými prostriedkami nedisponoval, hardvér ani softvér spôsobilý na vytváranie príslušných utajovaných písomností nemal k dispozícii. Takže uvedené písomnosti vytváral s pomocou toho, koho mal kontrolovať (s pomocou spravodajskej služby); doplnil vždy akurát pár škrabancov rukou (doslova!), podpis sudcu, dátumovku a úradnú pečiatku.

A keďže išlo o agendu, ktorá tak-povediac ako prílepok zaťažovala počas pohotovostnej služby sudcov trestného úseku, nestrácali ňou priveľa času, ale vydávali rozhodnutia podľa návrhov SIS. Ergo, pečiatkovali rozhodnutia, ktoré koncipoval niekto iný.

Len ako „pikošku" dopĺňame, že SIS sa ako faktický tvorca súdnych rozhodnutí v nám známych prípadoch usvedčila už tým, že zákon o odpočúvaní bol v súdnych súhlasoch citovaný spôsobom, akým by ho sudca (právnik) nikdy necitoval: „zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 166 /2003 Z.z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním).".

Totiž od účinnosti nového rokovacieho poriadku NR SR z roku 1996 sa v zákony neoznačujú ako „zákon Národnej rady Slovenskej republiky", ale jednoducho ako „zákon". A je zrejme len ťažko predstaviteľné, že by Krajský súd v Bratislave v súvislosti s agendou odpočúvania podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním používal „formuláre", ktoré obsahujú zjavne nesprávnu citáciu základného predpisu, ktorý je v týchto veciach aplikovaný a dennodenne sa používa.

Niektoré netušené implikácie „obrátených formulárov"

Skutočná kontrola tajnej služby súdom nespočíva len v overení opodstatnenosti dôvodov, pre ktoré sa žiada súhlas k odpočúvaniu, ale aj v nepretržitom dohľade nad odpočúvaním, pri ktorom by mal súd skúmať, či dôvody odpočúvania aj naďalej trvajú. V opačnom prípade je povinný nariadiť, aby tajná služba ukončila odpočúvanie. To však predpokladá, že takúto jeho „vôľu k činu", predpísanú zákonom, bude možné premietnuť aj do príslušných písomností; išlo totiž o záležitosti s príslušným stupňom utajenia.

Ale nerobme si nádeje, že sa súd, hoci mu to zákon o ochrane súkromia pred odpočúvaním v § 4 ods. 6 ukladal, o niečo také ako „kontrolu dôvodov" vôbec usiloval. Lebo sa ani nemohol. Veď aj tie písomnosti, úradné listy v rámci komunikácie so SIS, by buď musel napísať rukou alebo si ich nechať „napísať" SIS. Neprekvapí, že v ani jednom z troch nám známych súdnych spisov o odpočúvaní sú jedinými písomnosťami o kontrole „dôvodov" oneskorene zasielané „správy" SIS. SIS neurobil v spise okrem vyplnenia súdneho rozhodnutia a (možno) kontrolného listu k nemu ani čiarku. Veď pochopte, nemal na to certifikovaný technický prostriedok! No nie je to Kocúrkovo?

„Obrátený formulár" - dobre utajená príloha žiadosti o povolenie odpočúvania

Posledná „zaujímavosť" k tematike „obrátených formulárov", ktorú priblížime v tomto príspevku, bude cesta „obráteného formuláru" na súd, hodná Davida Copperfielda. Kto by si totiž myslel, že tajná služba mala aspoň toľko „úradnej slušnosti", aby v žiadosti o odpočúvanie uviedla skutočnosť, že v jej prílohe doručuje na súd súčasne aj formulár rozhodnutia, ktoré má súd o tejto žiadosti vydať, sa hlboko mýli a je súčasne značne naivný. Veď keď už štátne orgány porušujú zákon, tak všetky a na všetkých frontoch. Veď koniec koncov ide „len" o ďalšie administratívne pochybenie, ktoré je cenou za to, že sa oba štátne orgány nemuseli rovno k tejto praxi priznať.
Aké administratívne pochybenie? Zrejme pre aktérov malé; veď nejakou vyhláškou o administratívnej bezpečnosti, upravujúcou postupy pri vyhotovovaní a manipulácii utajovaných písomností si nelámali hlavu ani v iných prípadoch (katalóg porušení tejto vyhlášky je však, pravdu povediac, dosť zdĺhavý a nudný). V prípade pochybenia, o ktorom hovoríme, išlo skrátka o to, že sa podľa príslušnej vyhlášky mala utajovaná písomnosť opatriť informáciou o jej prílohách, osobitne utajovaných a neutajovaných, najmä ak neboli pevne spojené so samotnou utajovanou písomnosťou.

Ani jednej z troch žiadostí o povolenie odpočúvania a ani z iného dokumentu v súdnych odpočúvacích spisoch, s ktorými sme sa mali možnosť v posledných 3 rokoch oboznámiť, nevyplýva, že by sa SIS alebo Krajský súd priznávali k tomu, že súdne rozhodnutie vzniklo z mustry pripravenej SIS. Nášmu poznaniu, okrem zjavných indícií, tak pomohla iba náhoda, keď toto vysvetlenie (ako to naozaj bolo) zrejme len nevdojak zahrnul predseda krajského súdu do listu vyšetrovateľovi. Vyšetrovateľovi vo veci, kde sme ako zástupca poškodeného mali prístup k obsahu trestného spisu. Ale ako sa hovorí, šťastie praje pripraveným.

Záver

Zahádame Vám hádanku: Výrok

„it would be contrary to the rule of law for the legal discretion granted to the executive to be expressed in terms of an unfettered power. Consequently, the law must indicate the scope of any such discretion conferred on the competent authorities and the manner of its exercise with sufficient clarity, having regard to the legitimate aim of the measure in question, to give the individual adequate protection against arbitrary interference."

z prípadu ESĽP vo veci Malone citovala v r. 1998 ( 7 až 8 rokov pred povolením odpočúvaní vo veci Gorila) Benátska komisia v memorande o tajných službách v Európe ako:

a) pokus o rozosmiatie príslušníkov spravodajskej komunity,

b) návod, ako do budúcna zákonodarcom (cestou zákona) a príslušným úradom (cestou jeho „akože" aplikácie v praxi) „pomôcť" deklarovať s európskymi požiadavkami konformný postup, pod pláštikom ktorého si budú tajné služby odpočúvať naďalej po svojom, t.j. bez kontroly iného orgánu a arbitrárne (svojvoľne),

c) myslela to vážne ako normu správania sa európskych tajných služieb, rešpektujúcich nezávislú externú kontrolu ich činnosti a limity ich právomoci v odpočúvacích veciach.

Vieme, hádanka sa možno zdá byť hlúpa, najmä ak rozmýšľame v schéme učebníc a populárnych článkov.

Nie je však až takou hlúpou, ak si viete vo svetle nami vyššie opísaných skúsenosti predstaviť Petra H., ako vytvára už tretí „obrátený formulár" v známej kauze.

Smejúc sa pritom tým naivným civilom [takže a) je správne], aby po doznení tohto hurónskeho smiechu dopísal súdne rozhodnutie o povolení odpočúvania s vedomím, že sa aspoň chatrne musí tváriť, že ono je výsledkom zákonného postupu, t.j. takého, že SIS je „akože" kontrolovaná súdom.

Píšuc pritom tak tento svoj návod [b) je správne] sudcovi menom „Povolí všetko", ktorý má už na toto „takmer" rozhodnutie v zásade len doplniť podpis a pripojiť úradnú pečiatku.

No, ak je správnou odpoveďou na našu „hádanku" naozaj možnosť a) a b), vôbec sa netreba diviť, že títo páni sa neboja, že za takéto počínanie neskončia v pruhovanom oblečení.

 

V decembri 2011 došlo na internete k zverejneniu dokumentov, ktoré sa prezentujú ako výsledok spravodajskej činnosti Slovenskej informačnej služby (akcia Gorila) a ktorých obsahom sú údajné korupčné praktiky pri nakladaní so štátnym majetkom a verejnými prostriedkami. Vzhľadom na to, že vyšetrovanie tejto kauzy stále prebieha, rozhodli sme sa na jednom mieste zhromaždiť komplexné materiály, ktoré ponúkajú vecný a hlavne faktografický pohľad. Sme presvedčení, že každý, kto má záujem pochopiť kauzu Gorila v celom kontexte a zaujímajú ho detaily, bude považovať túto webovú stránku za užitočný informačný zdroj.