A čo ústavnosť, páni poslanci?

A čo ústavnosť, páni poslanci?

Škubla & Partneri

Pri súčasnej inflácii právnych predpisov si už akosi zvykáme, že parlament často vydá predpis aj bez dôsledného uváženia právnych (a iných) dôsledkov tohto predpisu a následne čiastkovými novelami pristupuje k jeho zmene v závislosti od škôd, ktoré napáchal alebo v budúcnosti pravdepodobne napácha.

V tomto duchu Národná rada Slovenskej republiky (NR SR) zrejme postupovala aj 24. novembra tohto roka, keď schválila novelu zákona č. 166/2003 Z.z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním).

Najucelenejšou zmenou, ktorú táto novela prináša, je zriadenie komisie na kontrolu používania informačno-technických prostriedkov (ITP), no zatiaľ čo sa poslanci venovali tomu, aké by mala táto komisia mať zloženie, alebo či jej členovia majú chodiť na detektor lži, otázka ústavnosti jej zriadenia vyslovená nebola. Položme si ju preto túto otázku teraz.

Podľa čl. 92 ods. 1 Ústavy platí, že NR SR „zriaďuje z poslancov výbory ako svoje iniciatívne a kontrolné orgány." Toto ustanovenie teda v súvislosti s kontrolnými oprávneniami NR SR nehovorí nič o možnosti zriaďovania komisií či iných kontrolných orgánov, než sú výbory. Toto konštatoval aj Ústavný súd vo svojom náleze PL. ÚS 29/95 zo dňa 29.11.1995, ktorým vyslovil rozpor zriadenia tzv. vyšetrovacích komisií NR SR (aj) s čl. 92 ods. 1 Ústavy. V tomto náleze Ústavný súd jednoznačne uviedol, že „podľa čl. 92 ods. 1 ústavy si Národná rada Slovenskej republiky zriaďuje z poslancov výbory ako svoje iniciatívne a kontrolné orgány. Ústava neupravuje, aký počet výborov si má Národná rada Slovenskej republiky zriadiť, ale jednoznačne upravuje ich povahu, teda, že ide o iniciatívne a kontrolné orgány. Z charakteru úpravy pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky nemožno odvodiť názor, že Národná rada Slovenskej republiky si môže zriadiť aj iné orgány, ako tie, ktoré ústava výslovne neuvádza." Inak povedané, Ústavný súd uviedol, že na výkon svojich kontrolných oprávnení môže NR SR využívať iba výbory, ktorých vznik predpokladá čl. 92 ods. 1 Ústavy, a nie iné kontrolné orgány či komisie.

Podobne sa Ústavný súd vyjadril aj o desať rokov neskôr v náleze PL. ÚS 6/04 zo dňa 19.10.2005, v rámci ktorého posudzoval ústavnosť komisie NR SR rozhodujúcej ako osobitný odvolací orgán vo vzťahu k rozhodnutiam NBÚ. A hoci existenciu tejto komisie Ústavný súd neoznačil za rozpornú s čl. 92 Ústavy (návrh na vyslovenie rozporu s čl. 92 Ústavy generálny prokurátor nežiadal, a preto Ústavný súd vo výroku nálezu tento rozpor ani konštatovať nemohol), predsa len vo vzťahu k čl. 92 ods. 1 Ústavy uviedol, že „komisiu konštituovanú na základe § 30 zákona nemožno zaradiť medzi orgány uvedené v čl. 92 ods. 1 ústavy zriaďované na výkon právomocí národnej rady uvedených v čl. 86 ústavy." A hoci s prijatím tohto nálezu niektorí sudcovia Ústavného súdu nesúhlasili (dvaja z nich v odlišnom stanovisku vyjadrili názor, že vymedzenie orgánov v čl. 92 ods. 1 Ústavy „nemusí byť konečné"), už po druhýkrát sa Ústavný súd priklonil k záveru, že NR SR môže konštituovať ako svoje kontrolné orgány iba výbory. Pokiaľ by plénum Ústavného súdu dospelo k záveru, že čl. 92 Ústavy umožňuje vytvorenie aj iných kontrolných orgánov ako výborov, nesúhlasiaci sudcovia by nemali dôvod tvrdiť opak, teda že vymedzenie orgánov v čl. 92 Ústavy „nemusí byť konečné".

Samozrejme, o výklade a aplikovateľnosti spomínaných nálezov na zriadenie komisie na kontrolu používania ITP je potrebné debatovať omnoho viac. No nevyžaduje si snáď tak závažná otázka, akou je ústavnosť kontroly používania ITP, hlbšiu analýzu? Najmä ak uvážime, že z čl. 92 ods. 1 Ústavy už na prvý pohľad vyplýva, že „Národná rada Slovenskej republiky zriaďuje z poslancov výbory [teda nie komisie ani iné kontrolné orgány bez ohľadu na ich názov] ako svoje iniciatívne a kontrolné orgány".

 

V decembri 2011 došlo na internete k zverejneniu dokumentov, ktoré sa prezentujú ako výsledok spravodajskej činnosti Slovenskej informačnej služby (akcia Gorila) a ktorých obsahom sú údajné korupčné praktiky pri nakladaní so štátnym majetkom a verejnými prostriedkami. Vzhľadom na to, že vyšetrovanie tejto kauzy stále prebieha, rozhodli sme sa na jednom mieste zhromaždiť komplexné materiály, ktoré ponúkajú vecný a hlavne faktografický pohľad. Sme presvedčení, že každý, kto má záujem pochopiť kauzu Gorila v celom kontexte a zaujímajú ho detaily, bude považovať túto webovú stránku za užitočný informačný zdroj.